Zdroj foto: Instagram Divadlo Aréna (@divadloarena) • photos and videos
Sklenený zverinec je názov hry Tennesseho Williamsa, ktorú uviedlo divadlo Aréna.
Stretávame sa tu na prvý pohľad s nevšedným príbehom jednej rodiny z obdobia konca tridsiatych rokov a zároveň sa pred nami otvárajú témy mnohých z nás, ktoré sa nás vnútorne dotýkajú.
Samotný príbeh je taký pútavý, že vás hneď po úvodných vetách vtiahne do deja, z ktorého sa nebudete chcieť dostať von, kým nezistíte pravdu. Pravdu, ktorá sa neraz počúva dosť ťažko a hrdinovia sa s touto pravdou snažia stotožniť, alebo ju zmeniť vo svoj vlastný prospech.
Už pri príchode do divadla som vedela, že to bude nevšedný zážitok, ktorý sa navždy zapíše do mojej pamäte. Môj vnútorný pocit ma znova nesklamal. Prvé minúty som naplno vdychovala atmosféru, keď sa na javisku prechádzal hlavný hrdina Tom, ktorý nás zároveň sprevádzal celým dejom príbehu. Jeho monológ, v ktorom nám predstavil všetky postavy vyskytujúce sa v deji bol tajomný a zároveň podčiarknutý majstrovstvom hereckého výkonu. Ani ostatné postavy nezaostávali za majstrovstvom hlavného hrdinu a rozprávača. Práve naopak! Myslím, že táto hra je jednou z tých, ktoré sa vám vryjú do srdca bez toho, aby ste o tom vôbec tušili. Herecké výkony, ktoré sú v tomto prípade brilantné, len zdôrazňujú charaktery postáv tak, že ak by mal autor možnosť zhliadnuť svoju hru v podaní Alexandra Bártu, Emílie Vášaryovej, Tomáša Maštalíra a Ivany Uhlířovej, bol by uchvátený.
Výnimočnosť s akou sa zhostili svojich rolí sa dnes len tak nevidí!
Dej tejto hry je situovaný v domácnosti starostlivej matky, ktorá sa pre svoje deti snaží vždy spraviť to, čo je správne nehľadiac na ich vlastné potreby či cesty, ktorými sa chcú pustiť v ústrety životu. Syn pracuje v sklade s topánkami a vo voľných chvíľach píše poéziu, aby tak unikol z reality a dostal sa do sveta, ktorý je mu bližší. Do sveta, v ktorom sa snaží snívať si svoj sen. Dcéra Laura trávi dni hraním sa so sklenenými zvieratkami nehľadiac na to, že by si mala založiť rodinu. Jej svet je zúžený na jednoduchosť a plachosť, ktorou okolo seba rozdáva pocit bezbranného dieťaťa.
Aby som vás znova navnadila ísť sa pozrieť na túto hru neprezradím vám už veľa z tohto príbehu, ktorý vo mne zanechal emočnú explóziu citov. Snažím sa všetky divadelné hry precítiť prostredníctvom mojich emócií.
Je to tak aj v tejto hre Tennesseeho Williamsa.
Aby som sa však vrátila späť k deju, je potrebné spomenúť scénu, ktorá na prvý pohľad bola jednoduchá no ukrývala čosi vyššie, čo sa mne veľmi páčilo. Prítmie, v ktorom sa niesla celá hra dotváralo osobitú atmosféru, vďaka ktorej sa mi neraz urobili zimomriavky. Vyzdvihnúť musím najmä scénu, ktorá vo mne rezonuje doteraz. Je to scéna, kde sa už spomínaná dcéra Laura stretáva so svojou láskou zo školských čias. Obaja sedia na zemi a medzi nimi je svietnik s horiacimi sviecami. Svetlo sviec, ktoré preniká do tmy, akoby sa snažilo osvetliť vnútorné pocity postáv.
Laura je v tejto chvíli ešte viac utiahnutá keďže má vedľa seba muža, do ktorého bola kedysi zaľúbená a jeho myšlienky, ktorými sa jej snaží predostrieť radosti tohto sveta a zdvihnúť jej dôveru v seba samú. Mnoho z nás by potrebovalo takúto chvíľku, ktorá im poodhalí to, čo sa boja vidieť sami v sebe a k čomu by sa bolo potrebné postaviť, aby dosiahli vnútorné šťastie.
Nebudem vám prezrádzať viac, pretože si veľmi želám, aby ste si šli pozrieť túto skvele spracovanú hru a utvorili si svoj subjektívny názor.
Za seba však môžem povedať, že sa na toto predstavenie napriek tomu, že nevidím pôjdem pozrieť ešte niekoľkokrát.
Mgr. Michaela Haneková– Kultúrna atašé OZ E-ženy
Jazykové korektúry: Katarína Tökölyová
