Hlas je stopa, ktorá o človeku hovorí, čím si prešiel

Hlas je stopa, ktorá o človeku hovorí, čím si prešiel

Speváčka, herečka a hlasová improvizátorka. Vedie vzdelávacie projekty a učí manažérov robiť s hlasom.  Experimentuje a hľadá, ako svoje nadanie a skúsenosti prepojiť, a tak obohatiť ľudí okolo seba.  Jóga ju zachránila od syndrómu vyhorenia a v Japonsku sa naučila byť ticho. O talente Lucie Lužinskej, ale aj o tom, ako vníma, keď ľudia neriešia potreby svojej duše, čo všetko sa dá vyliečiť hlasom, ako jej materstvo zmenilo život, kam smeruje a prečo sa kamaráti s E-ženami.

V dnešnej dobe si ťažko predstaviť život bez internetu.  Ale skúsme to nachvíľku.  Takže bez internetu, bez médii, bez akýchkoľvek referencií, kto je Lucia Lužinská?

Najviac mama.  Som v podstate to, čo ma doteraz formovalo.  Ale hlavne som  speváčka. Hoci som sa venovala najmä jazzu, robím veľa experimentov, ktoré by sa dali nazvať world music alebo alternatívna hudba. A tiež občas spievam rock and roll. Na vyváženie energií.  Mám rada improvizáciu, nie len v hudbe, ale aj v živote.  Som aj herečka.  Obe tieto profesie mám aj vyštudované.  Venujem sa jóge teraz už desiaty rok, z toho už vlastne šiesty rok ju precvičujem pre začiatočníkov a mierne pokročilých.  Aj keď pokročilosť v jóge je často v hĺbke preciťovania asán.

Pre E-ženy si minulý rok spolu s Dáškou Sliackou (našou členkou) pripravila workshop o prezentačných zručnostiach.  Aké workshopy vedieš?

Robím tvorivé workshopy zamerané na hlas, harmóniu a improvizáciu pre spevákov, ďalej workshopy s prvkami jógy, ktoré volám „Liečivá sila hlasu“. Tu sa pracuje s rezonanciami, ktoré preciťujeme na rôznych úrovniach, častiach tela a v podstate to má aj terapeutický význam. Lebo vibrácia alebo rezonancia je liečivá.  Zameriavam sa na posadenie hlasu a prácu s hlasom a celým telom ako nástrojom, v poslednej dobe hlavne s manažérmi a koučmi. Potrebujú, aby ich hlas bol zvučný a znelý, potrebujú prekonať trému.  Ale robím aj s malými deťmi, vytvorila som si svoj koncept hrania hudby pomocou farieb dúhy a rytmus zase pomocou obrázkových kartičiek. Mám za sebou štvorročnú šnúru interaktívneho projektu Jazz ide do školy, ktorý som sama napísala, organizovala a bola aj hlavnou protagonistkou. S Dáškou sme spojili sily a vytvorili zaujímavý koncept, ktorý by bolo ideálne roztiahnuť na dvoj až trojdňový pobytový kurz. Ale aj v jednodňovej verzii bol veľmi podnetný a obohacujúci.

Ako sa  speváčka dostala z pódia od mikrofónu do zasadačky alebo kancelárie manažéra?

Tí, čo ma potrebujú, ma vyhľadajú.  Robila som veľa so spevákmi a ľudia to vedeli. Ide to vlastne ústným podaním. Nejako zvlášť sa nepropagujem.  Pravdupovediac, v poslednom období nemám na to čas a radšej kreujem, ako sa propagujem. Ono je to tak, že čo k nám má prísť, tak to príde. Manažéri potrebujú mať kondíciu hovoriť aj niekoľko hodín. Hlavne tí, čo koučujú a robia veľké prezentácie.  Potom tí, ktorí potrebujú istú prezentáciu pri vystupovaní pred väčším publikom.  Potrebujú, aby ich neprevalcovala tréma, lebo nie každý sa narodí s tým, že vie rozprávať. V podstate každý, kto používa svoj hlas ako pracovný nástroj, tak ho musí mať v určitej kondícii, dobre posadený, aby sa niesol a mal silu a príjemnú farbu.

Ako to prebieha?  Musia na hodine s tebou vydávať zvláštne zvuky?

Pracujem s telom – začína sa to od postoja, čiže je to o fyzickom aspekte.  Potom  o dýchaní.  Dýchanie je jedna veľká veda sama o sebe.  Zdá sa byť niečím  samozrejmým, ale ľudia nevedia správne dýchať a kopec problémov, ktoré má človek, či už zdravotné alebo psychické, vlastne vzniká na základe nesprávneho dýchnia, nedostatočného okysličenia. Okrem toho, keď človek dýcha plytko a nepoužíva spodné abdominálne dýchanie, tak v podstate jeho orgány v tej oblasti nie sú stimulované.  Lebo správnym dýchaním si človek masíruje celé telo z vnútra. No proste celá veda.  Sú na to konkrétne kondičné cvičenia, ktoré s nimi robím.  Okrem toho nejaké jógové cvičenia, ktoré som si sama na sebe odsledovala ako fungujú.

Potom ide o konkrétne spevácke cvičenia, ktoré sú na veľa vecí, aby mal človek uvoľnenú bradu, aby správne používal pery, aby bola správna pozícia jazyka voči podnebiu a tak ďalej. Všetko to vieme a máme keď sa narodíme, čiže je to o objavovaní zabudnutého. Používam pri vysvetľovaní formu vytvárania vnútorných obrazov. Hľadáme také obrazy, aby klienti prestali všetko analyzovať a aby sa sústredili na emóciu.  Aby svoj pocit neanalyzovali, ale preciťovali, aby ostali vo svojom strede. Každému zafunguje niečo iné, preto je prístup ku každému veľmi individuálny. A niekedy sú naše stretnutia vďaka tomu veľmi vtipné.

Pomáhaš im vrátiť sa k svojmu prirodzenému prejavu?

Je to ako keď máme zarastenú záhradu. Spoločne odoberáme všetky nánosy, zlozvyky, traumy.  Každé svalové napätie je dôsledkom dlhodobého návyku, neprekúsnutia, nespracovania niečoho.  Podľa toho, ako sa človek tvári, ako rozmýšla, tak sa mu to prejavuje na tvári a tak sa to prejavuje na všetkom, aj v hrdle. Hlas je vlastne tiež taká stopa, ktorá o človeku hovorí, čím si prešiel. Niektorí ľudia rozprávajú so zaseknutou sánkou, niektorí takmer neotvárajú ústa. Väčšina nepoužíva silu z podbruška a máloktorí sa usmievajú, nezdvíhajú podnebie. Takže vlastne je to celkom taká psychoterapia.

Chcela si vždy spievať a pracovať s hlasom?

To, že chcem spievať som vedela pravdepodobne vždy, lebo od malička som spievala.  Od kedy si vlastne reálne pamätám, tak som vždy spievala.  Už od základnej školy, som vždy bola v nejakom zbore alebo kapele. Potom som spievala v muzikáloch, neskôr som robila v Radošinskom naivnom divadle.  Potom som si robila vlastné nahrávky, takže stále, stále som robila niečo, čo sa týka spevu. Herectvo sa nejak pridružilo. Divadlo sa mi vždy páčilo. Ale vyrastala som na dedine a v tom čase tam veľmi neboli možnosti, takže k tomu divadlu som sa dostávala iba ako konzument. A potom, keďže populárny alebo jazzový spev sa ako odbor na výške dodnes nedá študovať, tak som išla na herectvo. Bolo to obdobie, keď sa veľmi rozširovali muzikály a prišla mi to ako taká dobrá voľba. Nechem povedať, že kompromis, ale proste niečo čo mi umožnilo  zaoberať sa spevom.  Pracovať s profesionálmi, byť proste v umeleckej spoločnosti, ktorá sa nejakým spôsobom vyjadruje cez hlas a na javisku. Vďaka mojim pedagógom a mnohým okolnostiam sa stalo, že na istý čas sa divadlo pre mňa stalo prioritou.

Päť rokov si pracovala v divadle a potom si išla predsa len študovať spev. Čo ťa k tomu priviedlo?

 Začala som spievať v kluboch a spoznala som svojho partnera, Borisa Čellára. Opäť som sa vrátila k tomu, kde ma moje srdce ťahalo, k hudbe. Začala som sa intenzívne venovať jazzu a v podstate on ma inšpiroval, aby som išla študovať hudbu.  Hudba je také niečo, čo bytostne potrebujem a herectvo je, ako keď má človek veľmi obľúbený koníček.  Naozaj ma tiež veľmi baví, ale hudba je niečo, čo neriešim. Hudba je niečo, čo by som asi robila, keby som bola kýmkoľvek – laborantka, alebo právnička – asi by som stále robila hudbu.

Kde sa v tom celom našlo miesto pre jógu?

Jógu som objavila počas štúdia spevu v Grazi. Zažila som tam obdobie vyhorenia.  Bolo to denné štúdium a bolo toho naozaj veľmi veľa. Od ôsmej rána niekedy až do pol desiatej večera. Do toho sme už fungovali ako kapela, mali sme veľa vystúpení na Slovensku. Začali sme nahrávať CDčko a aj robiť prvý ročník projektu Jazz ide do školy, pripravovala som sa na diplomové skúšky. Bolo toho tak veľmi veľa a všetky projekty sme si robili sami z obývačky, bez manažéra alebo agentúry. Stále som bola len v aute, v škole, na pódiu, pri počítači. Jóga vlastne prišla ako taká záchrana. Nezačala som ju cvičiť kvôli fyzickému aspektu, ale aby som sa upokojila, skoncentrovala a proste tak nejak dostala do svojho stredu. Takže na začiatku to bolo pomocné záchranné koleso. Keď sa potom narodila moja prvá dcéra, Amélia, tak som odišla k rodičom a povedala som si, že musím niečo robiť, byť aktívna. Niečo ma nútilo nezastať. Povedala som si, že spojím príjemné s užitočným, a že na dedine je veľa žien, ktoré nemajú šancu sa k takému cvičeniu dostať. Nevedia správne dýchať a nevedia sa správne starať o svoje chrbtice. Navrhla som, že budem s nimi cvičiť, že ich niečo naučím. Začalo to ako cvičenie na tri mesiace a nakoniec sme  fungovali tri roky.  Po pár rokoch, keď už som mala aj druhú dcéru, tak som si urobila certifikát cvičiteľa jógy a začala som predcvičovať aj v Bratislave.

Ako prepájaš jógu a prácu s hlasom?

 Pri bežných hodinách jógy sa sústreďujem hlavne na fyzický a mentálny aspekt.   Keď sa chcem zameriať viacej na spiritualitu a liečivý aspekt hlasu, tak to robím v samostatnom workshope Liečivá sila hlasu.  Väčšinou ho zaradím počas nejakých jógových víkendov, keď napríklad dva dni cvičíme a potom na tretí deň pracujeme s hlasom. Mám s tým dobré skúsenosti, ohlasy sú fakt veľmi dobré.  Prešla som si mnohými skúsenosťami ako speváčka.  Napríklad som 5 mesiacov spievala 4-5 hodín denne na lodi v Škandinávii, spievala som na živo na veľkých aj komorných koncertoch, nahrávala som cd-čka, vystupovala v muzikáloch. Robila som aj čisto experimentálne vystúpenia postavené len na ľudskom hlase. Často som toto všetko musela realizovať aj počas choroby.  Spievam rôzne žánre, dokonca aj veci rockové a klasické.  Stále aktívne navštevujem hodiny spevu. Všetko v rámci toho, že rada objavujem možnosti hlasu, veľa s hlasom sama experimentujem. Nevnímam hlas, len ako otvoriť ústa a hovoriť slová alebo ako spievať melódiu, pracujem s ním ako s hudobným nástrojom. Pre mňa je hlas o tom, čo všetko s hlasivkami dokážeme vylúdiť. Robím experimenty na sebe a snažím sa tieto skúsenosti spojiť vrámci mojich workshopov.  Keď pracujem na posadení hlasu, tak využívam mnohé cviky z jógy. Zistila som, že keď si so žiakom najprv zacvičím, pripravím jeho nástroj- telo, rýchlejšie sa skoncentruje a hlbšie preciťuje to, čo robíme. Zároveň si uvoľňuje a pracuje na tých častiach tela, kde má určité bloky. O niektorých vie a niektoré sa pomaly samé začnú ukazovať. Vnímam to, ako fyzické aj psychické liečenie, lebo sa to nedá oddeliť. Keď si človek dlho nerieši potreby svojej duše, svojho srdca alebo to, kým naozaj je, keď sa človek nespráva v súlade s tým, ako to vo vnútri cíti a keď to robí dlhodobo, tak sa mu to potom prejaví na nejakej časti jeho tela.

Vždy si verila, že sa môžeš živiť svojim hlasom, svojim talentom?

Bola som o tom presvedčená a vôbec som o tom nepochybovala.  Ale človek si to musí náramne ustáť. Nie je to také ľahké, keď sa potom konfrontuje s realitou, s tým, ako veci fungujú. Častokrát to nezávisí od toho, či je dobrý v tom, čo robí.   Môže sa stať, že je dobrý a neúspešný alebo horšie – úspešný a zlý.  Ideálne je, keď je aj dobrý aj úspešný.

Kedy potrebuješ byť ticho?

Už by som potrebovala byť ticho strašne častoJ  Ale aj to sa človek musí naučiť. Žila som pol roka v Japonsku a nemala som sa s kým rozprávať.  Bola som dlho ticho a bolo to veľmi príjemné. Ale potom som zrazu mala pocit po piatich dňoch, keď som s niekym telefonovala, že som nemohla takmer vylúdiť zvuk. Bola som prekvapená, ako sa mi to ťažko dralo. Človek veľmi veľa rozpráva, ja tiež veľmi veľa rozprávam. Myslím,  že máme častokrát pocit, že keď sme ticho, tak sa od nás niečo očakáva. Že musíme zachraňovať situáciu a že sa nutne musíme ku všetkému vyjadriť a že to nutne musíme povedať zoširoka. Učím sa však hovoriť veci jednoduchšie.  A  byť ticho, keď samanikto nič nepýta.  To je veľmi dôležité.  Ako hovoria Budhisti: môžete niekomu pomôcť, keď vás o to požiada, ale ak vás o to nepožiada nemáte právo vstupovať do jeho cesty.  Som ticho pri relaxácii a meditácii a to je naozaj super.  Užívam si to ticho, lebo je liečivé. Človek by mal sám v sebe rozlíšiť, kedy má hovoriť a kedy nie. Lebo niekedy by sa mal vyslovene ozvať, a keď sa neozve, tak to nejakým spôsobom v sebe dusí a keď zase hovorí príliš, tak mu uniká veľa energie. Krásne je, že v tichu si uvedomujeme veci a ticho je súčasť hudby.

Spievaš si v sprche?

 Áno a často. Bolo také obdobie, že som si často na toalete spievala a najviac som tam tvorila. Spievam si napríklad aj na ulici a niekedy pri nákupe. Keď som v tom, tak si niekedy ani neuvedomujem, že som na verejnosti, a potom vidím, že ľudia sa obzerajú. Niekedy je to príjemné uvidieť, ako to ľudí vytrhne z nejakého spánku a začnú vnímať prítomnosť. Podporujem aj deti, aby spievali.

Pracuješ na niekoľkých veciach naraz.  Ale ako si sama povedala, si v prvom rade mamou.  Ako zvládaš rodinu a prácu?

Moja prvá dcéra s nami zažila prezidentskú kampaň, bola s nami na pódiu, stretla sa s Bobby McFerrinom, ktorý sa s ňou hral. Denne som s ňou vymýšľala samé kreatívne činnosti a nakoniec mi aj tak povedala, že babku ona najviac poslúcha, lebo tá jej pripraví „viacej zážitkov a prekvapov.” Viktorka to už má pokojnejšie.  Svoje deti, keď boli maličké, som vždy všade brala so sebou, lebo oni sú mojou súčasťou a som taká, aká som. Niekedy sa to ale nedá a je to naozaj náročné, lebo musím presúvať stretnutia, stále rozmýšľať, čo a kde dám dieťaťu jesť. Nemám pocit, že by som to úplne zvládala a úprimne, niekedy sa objavilo aj obdobie frustrácie, ktoré vyplývalo z toho, že som bolo zvyknutá robiť veľa vecí naraz a robiť na veľkých projektoch. Zrazu som prestala všetko robiť a deti mi vlastne narušia program a pol dňa trávim tým, že všetkých presúvam a všetko neustále mením.  Ale uvedomila som si, že toto je niečo, čo sa musím naučiť.  Že môžem proti tomu bojovať a nechať sa tým valcovať, alebo jednoducho sa tomu poddám, príjmem to a prežijem to.  Má to aj svoje výhody, napríklad som sa naučila maľovať si očnú linku jednou rukou, pokiaľ som v druhej hojdala bábätko.  Alebo aj zasvietiť si svetlo nohou a zodvihnúť list papiera prstami na nohách.

Veľa si toho už zažila a dokázala.  Na čo si najviac hrdá.  Alebo teda, čo by si chcela, aby bolo na tvojom náhrobnom kameni?

No asi by som tam chcela mať Einsteinov citát, že najnepochopiteľnejšou vecou na svete je fakt, že je to pochopiteľné.  Mám rada paradoxy a celý môj život je taký.  Som typ človeka, ktorý si položí otázku a v zápätí si ju zneguje a o chvíľku si ju opäť obháji.  Je to aspekt, na ktorom sa snažím pracovať. Naučiť sa, že niekedy sa človek musí rozhodnúť pre jednu cestu aj s tým rizikom, že urobí tisíc chýb a možno to nie je úplne najsprávnejšia cesta, ale že si musí jednoducho za ňou stáť. Vyberiem si cestu, kráčam po nej a stále analyzujem, že či toto je v tom dobré, či ono je v tom dobré, a v zápätí zistím, že asi nie. A potom je to také neustále točenie sa dokola. Čo ma niekedy brzdí, lebo strácam veľa energie.  Skvelé je, že sa to vďaka deťom učím.

Som veľmi hrdá na vystúpenie s Bobby McFerrinom, bolo pre mňa jedným z životných zážitkov.  Nie preto, že si napíšem do životopisu, že som s ním vystupovala, ale práve preto, že som mala možnosť dotknúť sa nejakého vesmírneho momentu, že som sa s ním stretla, strávila som s ním niekoľko desiatok minút v šatni.  Proste, že som sa mohla vykúpať v jeho osobnosti, a že som mala možnosť s ním reálne zažiť improvizáciu.  Som hrdá na vzdelávací projekt Jazz ide do školy, pretože sme s ním oslovili veľa detí a tínedžerov a robili sme ho poctivo, naplno. Z toho možno viac osobného taký moment, čo mi zmenil život bolo narodenie mojích detí. Pri mojej druhej dcére, keď som išla rodiť do Rakúska, som zažila prirodzený, vedomý pôrod. Veľmi ma to obohatilo. Dokonca, keď som bývala smutná a vyčerpaná, tak som si ten obraz pôrodu vyvolávala, lebo ma ako zážitok upokojoval psychicky, keďže to bol moment, kedy som vo svojom živote vedome dosiahla najhlbšie prepojenie so samou sebou. Akoby ste sa na chvíľu spojili so všetkými predkami.  Bolo pre mňa dôležité, že som si vyvrátila všetky tie dogmy s pôrodom súvisiace.

Dá sa povedať, že ma teší, že som v živote neurobila kompromisy proti svojmu presvedčeniu a uvedomujem si, že sa mám stále čo učiť. Som hrdá aj na to, že si dokážem priznať, že možno nie všetky veci mi vyšli tak, ako som chcela a na druhej strane ma prekvapili v živote veci, ktoré som neočakávala.

Aké sú tvoje plány, ciele a vízie do budúcnosti?

Byť dobrou mamou, človekom s otvorenou mysľou, mať s mužom naplnený dlhý vzťah, spievať najlepšie, ako dokážem, zahrať si nezabudnuteľnú rolu v divadle alebo filme, prehlbovať poznanie jógy, deliť sa o to s ľuďmi a nájsť pre seba spôsob, ako len nepoužívať našu Zem, ale jej niečo aj vrátiť, porozumieť jej. No a samozrejme si veľmi želám byť zdravá. Verím, že každý, komu môžem niečo prinies, si ma nájde. Mám stále veľa snov a želaní a prosím o silu a čas zrealizovať čo najviac z nich.

Si jednou z kľúčových prednášajúcich na májovej konferencii E-žien Prosperujte vďaka svojmu talentu. Prečo sa kamarátiš s E-ženami? 

Asi pre to, prečo sa e-ženy kamarátia so mnou. Myslím, že to funguje podľa príncípu – podobné sa priťahuje. Nezáleží, kto sa čím živí, ale podobný prístup k životu nás automaticky spája. Ženy, ktoré majú podobný svetonázor, záleží im na tom, čo po nich zostane, potrebujú sa niekam posúvať, nechcú bez hlbšieho zmyslu pracovať pre niekoho, radšej hľadajú vlastnú tvorivú cestu, záleží im aj na tele aj na duši. Navzájom sa inšpirujeme a to nám dáva silu a pocit, že nie sme samé. Aspoň E-ženy, s ktorými som sa strela,  také sú a preto máme k sebe blízko.

Ďakujem za rozhovor,

Katarína Mayer

2 Replies to “Hlas je stopa, ktorá o človeku hovorí, čím si prešiel”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *