Maria Simekova

Mus je veľký pán, Nemus ešte väčší

Maria Simekova Včera som si celý deň vytriasala seno a slamu z vlasov, podprsenky aj ponožiek. Hneď ráno som totiž vliezla do senníka plného sušenej ďateliny a sena, aby som vydolovala posledný balík slamy pre kozy na podstielku. Môj muž len krútil hlavou, prečo som to takto urobila. Lebo sa mi chcelo.

A chce sa mi robiť aj iné aktivity, o ktorých by sa mi ešte pred pár rokmi nesnívalo. Každý večer si oprieť nos o nové perie nášho húsatka menom Kenny. (Áno, dobre tipujete, ak tipujete, že meno má podľa postavičky zo South Parku a oprávnene.) Vybrať z hniezda ešte teplé vajce. Vykydať hnoj z kozína. Vyhádzať seno z nákladiaka do senníka. Vyvesiť bielizeň na slnko. Dojiť kozu. Pre niekoho by to boli otravné činnosti, ale ja ich milujem a som pre ne ochotná aj vynechať niektoré mestské zábavky, ako bratislavský knižný klub, výmena odevov s priateľkami alebo kultúru. Pre niekoho nepochopiteľné, ale pre mňa jednoznačné voľby.

Ak máte školopovinné dieťa alebo si zaspomínate na časy, keď ste ešte robili domáce úlohy vy, možno sa vám vybaví tortúra s domácimi úlohami. Nedele sú v tomto povestné. Nechce sa vám na školu ani pomyslieť, nieto si to ešte zhmotniť vypracovávaním domácej úlohy. Môj syn bol niekedy schopný aj štyri hodiny odkladať domácu úlohu, aby sme nakoniec všetci stečení z nervov a poniektorí to už skropili aj slzami, zistili, že na domácu úlohu si má zapísať, aké nespisovné slová používajú rodičia (a mal to hotové za dve minúty).

Zažívam niečo podobné pravidelne. Akonáhle má nejaká úloha termín (a ten termín neznie: skôr, než začne pršať alebo kým nezájde slnko za kopec), stráca pre mňa do veľkej miery svoje čaro. Samozrejme, že ju urobím, ale viac energie, ako samotná úloha, mi veľakrát zaberie práve boj s nechuťou ju urobiť.

Moja babička zvykla hovoriť: „Mus je veľký pán, Nemus ešte väčší.“ A ja jej musím dávať za pravdu. Keď niečo musíme urobiť, tak to urobíme, ale ak nemusíme, urobíme to ľahšie, rýchlejšie a s väčšou radosťou.

Mám to šťastie, že moja práca je mi koníčkom. Živím sa svojím talentom a stále ma to baví. Želám vám, aby ste to mali podobne. A ak to tak nemáte a chceli by ste to zmeniť, nasledujte volanie svojho srdca, chyťte svoj talent do ruky a nasmerujte si to na konferenciu Trendu, kde vám E-ženy, ktoré ich talent živí a ich práca baví, poradia, ako zmeniť svoj život. Na život v súlade s vlastným talentom, radostnejší a plnší.

Ja zatiaľ porozmýšľam, či by sa ten jediný MUS v mojej práci nedal zrušiť a že by sme aj s mojimi autormi zahodili diáre a začali používať poetickejšie termíny. Pošli mi to, kým v nedeľu vyjde na oblohu prvá hviezda. Pošlem ti to, kým klásky na obilí neožltnú. Dopíšem to, kým lístie na stromoch neopadá. Kniha vyjde, kým mladé víno v sudoch dozrie.
Soňa Adamčík Borušovičová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *