Na jogu s humorom

Na jogu s humorom

Na jogu s humoromTo, že som čerstvou držiteľkou certifikátu z jogy po ukončení učiteľského tréningu od uznávaného učiteľa Jarka Páveka, nie je až také podstatné, rovnako ako ani to, že cesta k nemu bola veľmi krivoľaká. Dalo by sa povedať, že sa zdala nemožná. Po ôsmich rokoch som sa konečne dopracovala k výkriku: „Hurá, je to doma!“ Čo skutočne stojí za zmienku je, že niekedy zdanlivo nesúvisiace veci, ktoré sa vám môžu pripomínať chaos, do seba jedného dňa dokonale zapadnú.

Pred ôsmimi rokmi som precvičovala zumbu. Isto si pamätáte ten ošiaľ, chytilo ma to hneď na prvej hodine. V tom istom fit štúdiu mal hodinu predo mnou nejaký mladý jogín a veľmi sme sa rehotali, keď sme pozorovali účastníkov jogy cez škárku, čo za hlúposti to tam stvárajú. Raz dole hlavou, potom niečo ako kliky, inokedy ležali a hlasno dýchali s nohami za hlavou. Pomyslela som si, že to nikdy robiť nebudem, aké trápne a toľko fučať? Určite nie. Lenže akosi mi to vŕtalo v hlave, s kamoškou Peťou sme sa zamýšľali, prečo to tí ľudia robia? Musí to mať nejaký zmysel.

O týždeň sme nacupkali na jogu, ktorej názov sme ani nevedeli vysloviť.  Keď sme otvorili dvere, všetci poslušne sedeli a odriekali smiešnu básničku, samé halahala, švadiší, ékam, rikša, panda, či čo. Vraj tantra, pardon mantra. Oukej, pridali sme sa. Keď začalo cvičenie, už ma prešiel smiech. Aký dole pozerajúci pes? Ničomu som nerozumela. Ani do zrkadla sme sa nemohli pozerať, žiadnu hudbu nám nepustil, aróma sviečky nezapálil, vyzeral, že tomu vážne rozumie a bol trochu drzý. Furt ma opravoval v pozíciách, vykrúcal ma ako hada, toto hentak, toto tam, dýchaj, neuhýbaj zrakom, nehýb sa, nedávaj kolená na zem. Si robíš prdel, nie? Čudné bolo, že sa mi už počas hodiny začali vyplavovať endorfíny a dlho ma držal akýsi divný pocit uvoľnenia, ale moje ego ho nechcelo prijať. Svalovicu som mala štyri dni, nevedela som držať lyžicu s polievkou, ani sa obliecť ako človek. Rozbitá ako cigánska hračka. Želala som si byť hadom a len sa plaziť.

Na jogu s humoromO týždeň som tam bola znova. Jarko sa len nemo usmieval popod fúz, ktorý nemal. O rok som si ho pozvala do vlastného fit štúdia, kde mával svoje pravidelné hodiny každý deň a ja s ním tiež. Pravidelná dávka aštánga jogy trvala ďalšie dva roky, potom prišla prvá dcéra a rok pauzy. Opäť návrat do jogového cyklu, po roku opäť dieťa, polroka pauzička. Teraz takmer tri roky pravidelne robím jogu, čo som zavŕšila konečne aj papierom – certifikátom. Systém aštángy má štyri série, môžem zodpovedne prehlásiť, že som zvládla Primary, prvú sériu okrem stojky na hlave. Dokonca života mám čo robiť, týmto tempom sa možno na koniec štvorky ani nedostanem. Čo ma však joga najviac naučila, je vytrvalosť a pevná vôľa. Že sú to skôr znaky maratónskych bežcov? Možno. Najťažšie nie je nájsť si čas (by the way, dve deti, pes, práca a aktívny muž bajker ako bonus), ale postaviť sa na podložku. Výzva ako hrom. Učiť viem, mám rada ľudí a niektorí vravia, že ich viem zapáliť. Nebojte sa, sviečky na mojich hodinách nepoužívam. Práve sa nachádzam v bode, kedy zúročujem všetky nadobudnuté skúsenosti a rada sa s nimi podelím. Aktuálne môžete prísť na jogu so mnou do nového štúdia Poďme spolu tancovať, viď rozvrh http://www.podmespolutancovat.sk/rozvrh/. Dávam aj súkromné hodiny, ktoré si klienti dosť pochvaľujú.

Ak aj vás láka tento svet, teším sa na spoločné hodiny jogy. Neoľutujete, hoci sa trochu popasujete a zrejme použite na tej svojej ceste jogou nejeden expresívny výraz. Stojí to za to!

Pripravila: Adela Jasenovcová

Autorka sa vo voľnom čase venuje literárnej tvorbe, v januári 2018 jej vychádza vo vydavateľstve Noxi knižný debut pod názvom Denník aktívnej matky.

http://www.noxi.sk/pripravujeme.html

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *