Rozhovor s E-mužom: Hľadám, ako sa dá najlepšie pomôcť

Rozhovor s E-mužom: Hľadám, ako sa dá najlepšie pomôcť

Štefan Pogány – Srí lanka. Toto je miesto, kde sa stále rád vraciam.

„Som živočíšny, ale veľmi jednoduchý,“ hovorí Štefan Pogány. Muž, ktorý sa po úspešnej kariére v reklame presunul do neziskového sektora.

Je otcom dvoch dcér, podnikateľ, manažér, filantrop. Od roku 1997 sa pohyboval vo vodách marketingovej komunikácie, reklamy a médií a  vo viacerých vrcholových manažérskych pozíciách. Od roku 2000 pôsobil v rôznych štruktúrach občianskych združení. V roku 2009 založil vlastnú nadáciu. Spočiatku sa venovala oblasti autizmu – od zvýšenia spoločenského povedomia cez médiá až po fundraising pre denný stacionár Ôsmy svetadiel v Borovej pri Trnave. Od roku 2010 podniká v oblasti nehnuteľností, médií a consultingu. Svoj aktívny život zasvätil aj tretiemu sektoru a pomoci odkázaným. Nadácia Filantropia od roku 2014 rozšírila svoju kompetenciu o agendu dobrovoľníctva, kde cez vlastný grantový program „Radosť pomáhať“ obnovuje a rekonštruuje školy a škôlky po celom Slovensku. Nadáciu financuje z vlastných zdrojov.

Štefan Pogány – Srí lanka – oslava narodenia Buddhu.

Čo považujete za najväčšiu vzácnosť?

Nech prežívame akokoľvek náročnú dobu, akékoľvek historické obdobie, tak láska stále pretrváva.

Pretrvala aj vašu kariéru v reklame. Prečo ste sa presunuli k nadácii, do oblasti občianskych združení a filantropie?

Bol to veľký oblúk. Moje „otroctvo“ som zavŕšil v roku 2010, kedy som sa začal venovať vlastnému podnikaniu. Paralelne som zakladal nadáciu. Pred tým som už bol zopár rokov filantropicky aktívny, ale cez rôzne občianske združenia. Opäť som chcel adresne pomáhať, ale z vlastnej iniciatívy.

 

Čo vo vás prebudilo filantropa?

Štefan Pogány – beh je jedna z mojich vášní – Od Tatier k Dunaju 2015

Reklamný biznis ma naučil počúvať klienta, počúvať intuíciu, byť kreatívny a univerzálny. Bol to dobrý základ. Dôvod pracovať v neziskovom sektore treba hľadať skôr v mojej genetickej výbave, v mojom pôvode. Moji rodičia, stará mama, či krstná mama ma viedli k tomu, ako robiť malé veci s veľkou láskou. Ako treba byť oddaný veciam, ako sa im venovať, ako byť systematický, ako viesť veci zmysluplne. Narodil som sa vo veľmi jednoduchých a skromných pomeroch a myslím, že práve skromné pomery mojich rodičov ma viedli k tomu, aby som si veci vážil. Preto rozumiem ľuďom, ktorí sú dnes vo veľmi skromných sociálnych pomeroch a sú často odkázaní na pomoc druhých ľudí

Štefan Pogány – 2016 – december – Nadácia Filantropia – odovzdanie materiálnej pomoci detským domovom na galavečeri v GrandHotel Praha, Starý Smokovec

Líši sa práca v reklamnej agentúre od práce v nadácii?

Absolútne! Sú v nej zásadné rozdiely. Pokým som pracoval v reklamnej agentúre, očakávala sa najvyššia cenová efektivita, teda profit. V nadácii je to presne opačne. Profit, ktorý z podnikateľskej činnosti generujem sa snažím adresne alokovať tam, kde je pomoci najväčšia núdza. Najviac času mi zaberá nájdenie spôsobu, ako najlepšie pomôcť. Dnes sú síce financie rýchlou formou pomoci, ale nie najvhodnejšou. Práve nadácia je inštitúciou, ktorá má napomáhať plniť nejaké spoločenské posolstvo.

 

Dá sa povedať, že odchodom z reklamy sa splnili všetky vaše pracovné sny?

Mojim najväčším naplnením je filantropia. Je to najpríjemnejšie, ale zároveň pracovne najťažšie naplnenie.

 Preto ste aj svoju nadáciu nazval tak jednoznačne – Filantropia?

Štefan Pogány – Kontakt s prírodou je pre mňa nesmierne dôležitý – so staršou dcérou Bibkou – Zapadné Tatry

Hľadal som nejakú odlišnosť. Meno Filantropia má od roku 2014. Pred tým mala iný názov, pretože hlavný záber bol v oblasti autizmu. Dnes akákoľvek filantropia získava na celospoločenskej akceptácii. Nemám rád slovo charita, nemám rád asociácie, ktoré evokujú nútenú alebo násilnú pomoc, ktorá nejde od srdca. Filantropia, čiže dobročinnosť, je o tom, že keď človek má prostriedky, čas, energiu a víziu, tak adresne a programovo pomáha.

 Čo by ste najradšej robili, keby ste neboli filantropom?

Pestoval by som asi kukuricu, zemiaky a prehlboval svoj vzťah k pôde.

Šírite okolo seba pozitívnu atmosféru. Odkiaľ čerpáte nádej, že sa veci pohnú dobrým smerom?

Moja najväčšia nádej súvisí s mojimi neziskovými ambíciami. Dnes sa totiž prežíva „blaho“ v podobe ťažkého materializmu s individualizmom a polarizácii svetov, tak verím, že sa vrátime k renesancii tradičných hodnôt, ako je zmier a porozumenie.

Štefan Pogány – Roháčske plesá 2017

 K takémuto postoju ste sa dopracovali časom, alebo vo vás bol od mladosti? Kde sú vaše korene?

Pochádzam z pedagogickej rodiny. Som východňársky Maďar, srdcom Prešporák. Podčiarkujem Prešporák, nie Bratislavčan. Z toho vyplýva, že srdcom inklinujem k tým tradičným, hodnotovým rozmerom starého hlavného mesta. Prešiel som fázami vývoja a teraz som vo fáze „jadro“, čiže niekde v strede. Myslím si, že som tvorivý človek, ktorý má niekedy dobré nápady (úsmev…). Som živočíšny, ale veľmi jednoduchý. Inak som vyštudovaný ekonóm. S ekonomikou som začínal už od strednej školy. Po maturite som vedel, že sa budem pohybovať v oblasti manažmentu a ekonómie. Preto som logicky pokračoval v štúdiu na vysokej škole ekonomickej v Bratislave a manažment som študoval aj na americkej univerzite i v Austrálii. Vzdelanie v tejto oblasti som získal na rôznych úrovniach. Veľmi intuitívne sa formovalo to, čo budem neskôr robiť v živote. Ako sa vzchopím a ako budem produkovať veci, ktoré môžu moju prácu a tvorbu odlíšiť od iných. Po škole som sa v hlavnom meste uchytil v reklamnom biznise. Takmer 15 rokov som pracoval v reklame a marketingovej komunikácii, buď na strane klienta alebo na strane reklamných agentúr. A postupne som na takom pomyselnom rebríčku postupoval „step by step“. Nakoniec som sa dostal do riadiacich pozícií, ale stále som bol otrokom korporátnych štruktúr, ktorý pracoval pre veľké nadnárodné spoločnosti.

Je zrejmé, že ste si po odchode z tohto pracovného odvetvia vydýchol. Kde sa vám dnes dýcha najlepšie?

Na Záhorí a doma na Gemeri.

Pri akej činnosti sa tam najčastejšie prichytíte?

Premýšľam. Často je to konštruktívne, no niekedy neprídem na nič. Vtedy mám pocit úzkosti, že som zabil veľa času. Vnímam to však s veľkou pokorou, lebo som v tom čase aspoň oddychoval (smiech).

Monika Ščevovichová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *