Sama so sebou v tme

„Na toto nemám čas,“ povedala už niekoľkýkrát za sebou a zrazu si uvedomila absurditu tejto mantry. V tme začala Paula Záhradníková robiť veci inak. Zmenila svoju dlhoročnú techniku umývania zubov, cvičila, meditovala, tancovala, bubnovala a o všetkom si písala. Stretli sme sa niekoľko metrov od domčeka, kde pobyt v tme absolvovala a ktorý spravujú jej rodičia.

Nedávno si sa vrátila z pobytu v tme. Ako bolo?

Bol to obohacujúci zážitok, závisí však od prístupu. Môžeš s tým bojovať, pozorovať sa alebo celý proces prijať. Poznám viacero ľudí, ktorí pobyt v tme už absolvovali a väčšina z nich mala na začiatku rešpekt alebo sa báli. Ja som sa však veľmi tešila a nemohla som sa dočkať, kedy tam už pôjdem. Mala som za sebou náročné obdobie, kedy som si zbytočne vytvorila veľa zhonu. Vedela som, že v tme nebudem mať žiadne povinnosti, len byť sama sebou a sama so sebou.

Ako si tam trávila čas? Asi nie je veľa činností, ktoré by sa dali robiť v tme.

Práve naopak. V tme ma nikto nevidel, nič som nemusela, ale takisto som mohla robiť všetko, čo som chcela. Málokto si to vie predstaviť, pretože v hlave máme neustále programy s povinnosťami. Potrebujeme trénovať ako to pustiť a nechať plynúť. Aktivity som si vyberala podľa chuti. Najprv som sa išla osprchovať, potom sa mi zachcelo jesť a nakoniec som si ľahla. Prvé dni v tme sa veľa spí. Na začiatku som mala nutkanie pozrieť sa koľko je hodín, no žiadne hodinky som už na ruke nemala. Bol to  oslobodzujúci pocit. Odvtedy ich nenosím.

Takisto som sa začala hrať so slovom “vyzerať”. Na poličke som mala uložené oblečenie a mala som podozrenie, že jedno tričko mám prevrátené naopak. Veľká dilema: „Ako by to vyzeralo!“ Podobných situácií bolo veľa. V tme pojem “vyzerať” stratil význam, vďaka čomu som si upratala priority v živote.

Podarilo sa ti tieto uvedomenia preniesť aj do bežného života?

Odvtedy mám veci viac „na háku“. Predtým som si kládla na seba viac nárokov cez slovíčko „musím“. Dnes si skôr poviem: „Bolo by dobré, aby som to urobila“. Keď som si predtým všímala veci, ktoré treba urobiť, pripisovala som im nálepku nevyhnutnosti. Ale dnes vidím, že keď sa nič nestane aj dlhšie, svet sa nezrúti a urobím to neskôr alebo to prenechám niekomu inému. Neznamená to, že som odrazu lenivá, to nie. Ale už sa kvôli veciam, ktoré by som aj tak nestihla, toľko nestresujem.

Ako dlho si bola v tme? Baviť sa o čase v tomto prostredí je asi relatívne.

Sedem dní v tme bolo pre mňa tak akurát. Posledný deň bol však pre mňa najintenzívnejší. Premohol ma silný hlad, lebo som deň predtým držala očistu. Jedlo sa nosí nepravidelne, aby človek stratil pojem o čase. Mozog sa nemá potom čoho chytiť, čo je super. Tak som si najprv zacvičila, potom ešte raz, osprchovala som sa, zahrala na bubny a napokon som išla spať.

Snívali sa mi hrozné sny, vyliezali mi veci z minulosti, riešila som si vzťahy. Keď som sa zobudila, šla som skontrolovať na chodbu, či mi medzitým priniesli jedlo. Nič tam nebolo. To sa asi štyrikrát zopakovalo. Mozog začal vymýšľať svoje teórie, že na mňa zabudli, prečo mi to robia alebo že sa určite niečo stalo. Zo zúfalstva som začala na posteli plakať ako malé dieťa, že na mňa mama zabudla. Znova mi niečo vyliezlo na povrch. Keď som si uvedomila, čo vlastne robím, začala som sa smiať. Musím ísť na to prakticky, plačom si jedlo neprivolám, povedala som si.

Keď som sa upokojila, začala som používať telepatiu, ktorú sme sa učili na tantre. Predstavila som si, že som mamina a vštepovala som jej pocity, že jej dcéra je hladná. Dlho sa nedialo nič až neskôr som začula dvere ako sa otvárajú. Cítila som sa ako Pavlovove psy. Napokon vysvitlo, že mama sa ráno o pol šiestej zobudila s nutkaním, že musí ísť variť a už o ôsmej mi priniesla jedlo. Ja som si totiž myslela, že je už večer, pritom som bola o viac ako osem hodín posunutá dopredu.

Pobyt v tme bol pre teba jednou zo zastávok na ceste osobného rozvoja. Nechýba na nej kreativita, ktorú realizuješ manuálnou prácou. Pri veciach je však dôležité ako  vyzerajú.

Znie to paradoxne, ale je to tak. Keď som bola vo vnútri, uvedomovala som si, že to dôležité nie je. Zrak mi vôbec nechýbal. Po prvom dni som sa už dobre orientovala, všetky zmysly sa mi zostrili. Hlavne som veľmi intenzívne prežívala chute. Každé jedlo bol neuveriteľný pôžitok. Na konci pobytu som vychádzala pomaly, aby si oči postupne zvykli na svetlo. Do rohu miestnosti mi umiestnili malé červené svetielko. Keď som uvidela obrys svojej ruky, rozplakala som sa, lebo prvé, čo som vedome uvidela, bol kúsok seba.

Na druhý deň, keď si oči zvykli, som odišla na festival, ktorý bol plný umenia a bol veľmi vizuálny. Užila som si ho naozaj naplno, oči nestíhali nasávať toľko krásy. Dokonca som tam uvidela slepca. Automaticky som si hneď pomyslela, že on z toho festivalu nič nemá! A potom som si uvedomila, čo všetko som získala z pobytu v tme.

Na predajných festivaloch ponúkaš svoje výrobky, medzi ktoré patria aj batikované tričká. Čím si ťa táto technika získala?

Vždy ma lákala hippie móda. U nás v rodine platilo, že keď sa ti niečo páči, načo by si si to kupovala, keď si to môžeš vyrobiť sama. Niečo sme si porobili, niečo nie, asi nám to za námahu nestálo. Začala som experimentovať s batikou najprv v horúcej vode. To mi však veľmi nevyhovovalo, lebo som bola schopná si pri tom ublížiť. Potom som prišla na to, že existujú aj farby, ktoré sa dajú aplikovať za studena. Treba ich síce zažehliť, ale to je už maličkosť. Je to jednoduchšie a omnoho skôr je vidieť výsledok.

Hra s farbami vychádza z tvojej záľuby kresliť?

Od malička mám blok, že neviem kresliť. Nikdy sa mi moje výtvory nepáčili, ale pri batike sú práve tieto krivé a nepravidelné tvary vítané. Skoro vždy som spokojná s výsledkom, čo sa mi pri maľovaní nestávalo. Batikovanie je jednoduché a krásne, čo mi umožňuje hrať sa s farbami, hlavne s dúhou. Napokon moje výtvory aj rada nosím, čo využívam najmä na festivaloch, kde som aj ako účastníčka zároveň chodiacou reklamou a ľuďom pri pohľade na dúhu vyčarujem úsmev na tvári.

Akým iným technikám sa popri batikovaniu venuješ?

Tepanému šperku. Najprv som začala s ketlovaním. To je technika, ktorá pracuje s očkom na drôte. Po určitej dobe však tieto bižutérne kovy zmenia farbu alebo ľudia na ne majú alergiu. Po roku som si na sebe otestovala životnosť mojej bižutérie. Tak som hľadala iné spôsoby a natrafila som na tepanú chirurgickú oceľ, ktorá mi umožňuje vytvárať krivky, vlnky, špirály a pod. Tepanie vyvoláva pocit jemnosti, ale v realite trieskam s kladivom, aby som drôtik sploštila. Tým pádom má iný odlesk, ale ja zároveň pevnejší. Fázu trieskania naozaj zbožňujem, môžem sa pri nej skvelo vyblázniť. Do šperkov pridávam aj polodrahokamy, čiže znova sa hrám s farbami.

Manuálnu zručnosť si predviedla niekoľkokrát na televíznej obrazovke, svoje výrobky predávaš osobne na verejných podujatiach, popritom prevádzkuješ eshop (www.Zepire.com). Kedy nachádzaš čas aj na učenie?

Všetkým spomenutým aktivitám sa venujem vo voľnom čase. Moja primárna práca je súkromné vyučovanie angličtiny. Začala som klasicky osobne ako to robí väčšina lektorov. Keď som sa z Čiech vrátila na Slovensko a presťahovala sa do Lesnej Záhrady, ktorá leží mimo civilizácie, bolo by komplikované dochádzať za klientmi osobne. Preto som sa rozhodla začať učiť cez Skype. Niektorí moji študenti zmenu uvítali, o niektorých som prišla. Zároveň mi to otvorilo priestor pre novú skupinu študentov, najmä mamičky na materskej a ľudí, ktorí žijú v zahraničí. Mám lekcie aj s manažérmi, ktorí si v práci otvoria počítač a hodinku a pol konverzujeme. Alebo žiakov, ktorých rodičia nemajú čas ich voziť po krúžkoch. Hlavne chlapcom sa náramne páči fakt, že si nemusia upratovať pred lekciou izbu.

Čo ti učenie dáva? Čo sa ti na tejto profesii najviac páči?

Mám síce prácu cez počítač, ale veľa v nej rozprávam, komunikácia s ľuďmi ma veľmi baví. Najradšej mám konverzácie na rôzne témy, ktoré si vopred pripravím. Je to pre mňa obohacujúce, lebo vidím, že ľudia majú rozličné názory a pohľady na svet. Takisto sa na hodinách veľa nasmejeme, mám totiž kopu hier a aktivít, ktoré študentom pošlem cez chat. Najväčšou výhodou však pre mňa je, že môžem pracovať online kdekoľvek.

Naposledy som tak fungovala v Indonézii. Vďaka posunu času som mala “nočné” a cez deň som si mohla užívať dovolenku. Ale tak isto aj niektorí študenti. Jedna pani šla na dovolenku, ale nechcela mať dlhú prestávku od angličtiny. Tak mala lekciu na hotelovej izbe.
 Doma si zase sadnem na terasu a mám pocit, akoby som pracovala v parku. Niektoré lekcie mám dokonca bez videa. S jednou klientkou si telefonujeme, keď šoféruje hodinu z práce domov. Zabije tým dve muchy jednou ranou.

Online učenie ti zároveň dáva veľa slobody.

Presne tak. Sloboda je pre mňa dôležitá. Počas života v Čechách som sa nechala dobrovoľne skrotiť, s návratom na Slovensko som postupne objavovala a rozširovala svoje hranice. Cítim sa slobodne aj pri tvorení. Inšpirujú ma umelci, ktorým je jedno, čo si o nich druhí myslia. Nerobia to ale podľa mňa provokačne, len sa jednoducho nechcú zmestiť do obmedzení, domnienok a očakávaní, ktoré si napokon sami vymýšľame a sú zbytočné. 
Niekedy však začínam mať pocit, že som príliš rozlietaná a chýba mi osobný kontakt so študentami.

Rozhodla som sa preto popri individuálnych hodinách viesť aj skupinové intenzívne kurzy angličtiny formou víkendových pobytov. Stretne sa nás asi 15, máme lekcie, ktoré prestriedame aktivitami ako napríklad joga či prechádzka do lesa, aby si mozog trochu oddýchol. Aj teraz v januári budem mať kurz pre začiatočníkov (https://www.facebook.com/AnglictinaSoukrome/) u nás v Lesnej Záhrade pri Senci.

Nachádzaš slobodu aj v cestovaní? Sledujem tvoje cesty, vydávaš sa skôr do exotických destinácií.

Nedávno som bola sama na Bali. Do podobných výziev zvyknem ísť po hlave. Viem, že keď chodím sama, tak zažijem niečo iné. Mám za sebou viaceré verzie – cestovanie v páre, s rodinou, s priateľmi, ale aj osamote. Nečítam noviny, nesledujem správy, a preto vďaka cestovaniu vidím realitu, v akej ľudia na inej časti planéty žijú. Zem je nádherná. Okrem toho, keď cestujem sama, tak sa mi vždy niečo stane. Na jar ma napr. okradli a teraz naposledy som mala škaredú nehodu na motorke. Sú to také komplikácie, ktoré zmenia smer dovolenky, učia ma preberať zodpovednosť za všetky svoje činy a ja som za ne vďačná. Tieto zážitky ma zároveň uzemňujú, keďže väčšinu času lietam, som pozitívne naladená s úsmevom na tvári a snívam. Už sa teším, keď budem zase niečo objavovať.

Rozhovor spracovala Eva Kopecká

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *